Šedivý rám slobody

Autor: David Ištok | 1.12.2013 o 11:22 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  72x

Za oknom sa robí letmá rosa a malé kvapky na jeho spodku tečú na parapet. Smutný pohľad, akoby to okno plakalo, chcelo uniknúť no nemalo kam, pretože okno nemá moc šancí na únik. Je tu a tak to skrátka funguje. Okno je tu pre nás. Dívame sa cezeň, otvárame ho a ono nám pritom otvára svoj svet. Svet cez svoju optiku, cez niečo, čo len ono dokáže podať tak, že tam potom dlho stojíme, hľadíme skrz neho nevedno kam von a vravíme si aký to pohľad. A nikdy nepoďakujeme. A okno je tam, uložené v ráme a hľadá, vyberá, čo by nám ukázalo zajtra.

 

Cez okno vyzerá všetko inač. Vidím trblietavé svetlá na panoráme Karpát. Je to monumentálny obraz. Priam niečo neslovenské, až sa bojím popustiť uzdu fantázií. A pod touto neskutočnou panorámou sa mi ako na dlani rozprestiera takmer celé mesto. Časť nového centra z výškovými budovami (toľko odvahy aby som ich nazval mrakodrapy nemám), veľké sídliská, dopravné tepny. Všetko to svieti, prúdi hore dole, odráža sa a pôsobí až futuristickým dojmom. Malé svetielka, objavujúce sa, strácajúce a potom znovu hop, sú tu. Som z toho obrazu unesený. Nikdy som si to neuvedomil a teraz cítim potrebu to všetko povedať, vykričať to aký som bol ignorant a aké je to naše malé mesto večer či v noci krásne. Avšak, zatiaľ za oknom. Nemám zatiaľ odvahu aby som ho ohodnotil za denného svetla, pretože to nie je umelecké, to mu nedá prikrývku, pod ktorou skryje všetku tu šeď, pustotu, prázdnotu a bolesť. Svetlo, to je pravda bez príkras, tam sa musí človek rozhodnúť. Buď, alebo. Tak radšej nechám milosrdnú perinu noci padnúť na mesto a počkám kým zaspí. A potom, neskôr sa postavím k oknu.

 

Čo sa asi odohráva v tom celom meste, pulzujúcom kolose ktoré že vraj nikdy nespí, ale určite si občas zdriemne ? V električke ktorá pôsobí ako hračkárska? Vo všetkých tých autách čo si jazdia po nalinkovaných trasách akoby boli na kľúčik ? Kto sa vezie v autobuse ktorý s kvílením prechádza križovatkou a hlasno trúbi na húf neznámych ľudí na prechode ? Veď to musí byť snôžka fascinujúcich ľudských príbehov, osudov a snáď i drám. Nikdy sa však nedozviem ako to v skutočnosti je, pretože toto poznanie je nedostižné. Vari mi šofér 50ky dakedy povie ako ho už otravuje to ranné vstávanie o štvrtej, krátke pauzy na zjedenie si obloženého rohlíka a prelistovanie Nového času ? Alebo tá nemá 40nička, čo dennodenne cestuje mlčanlivo, až utiahnuto usadená pri okienku v preplnenej električke číslo 4 smerom do mesta ? Nikto mi to nikdy nepovie, pretože sa bojíme opýtať. Bojíme sa zaujímať o ľudí okolo seba. Záujem by nás mohol jemne pinknúť, zavadiť o nás a nebodaj sa nás aj niečo opýtať. A tu by sme mali odpovedať. Ale my by sme len mlčali, ustúpili krok vzad, uhli pohľadom bokom a dúfali by sme, že ž oslovili niekoho iného. Azda len za tým naším oknom by sme si boli schopný nájsť príbeh, niečo ľudské za bezmennými postavami a postavičkami tohto nášho života.

 

Realita za tým oknom je akási krajšia, prijateľnejšia a pre mňa rozhodne tvárnejšia. Dá sa modelovať, unášať sa vlastnou predstavivosťou a mojou veľkou špecialitou, evokáciou. Dokážem si naevokovať takmer všetko. Čiže jeden pohľad na krásnu panorámu, nočnú panorámu mesta a som doma. Stačí mi vybrať si určitý styčný bod, niečo na čo sa primárne zameriam a uvedomím si tú fyzikálnu existenciu trebárs paneláka, alebo jazera zasadeného do určitého krajinného prostredia. Potom to už ide samé od seba. Okolie, vzťah bodu záujmu a okolia, potencionálnych okoloidúcich. A všetko sa to zakončí vyžarovaním toho jedného pohľadu cez to okno. A ja si poviem, áno, tak tento pohľad, tento okamih života sa musí práve teraz odohrávať v Berlíne. Krásny pohľad cez okno, dokáže nás preniesť niekam úplne inam, niekam ďaleko od tej nudnej šede, ktorú si chtiac či nechtiac sami vyberáme. Pretože neverím, že by nám to okno takto ukazovalo. Okno nám otvára svet, to len my sme natoľko obmedzení, že sa ho bojíme prijať.

 

Nikdy nebudeme slobodní, nakoľko sa len zaoberáme vecami ktoré o slobode pojednávajú. Celkom s tým súhlasím, myslím, že kus pravdy na tom je. Dokedy sa budeme snažiť prísť na onú podstatu, ten pôvod odkiaľ tá sloboda vyviera ? Budeme polemizovať a svoje názory publikovať ale svet, život, okamih v ktorom môžeme niečo uskutočniť nám utečie pomedzi prsty, to sa nám môže stať. Nie som dosť slobodný keď sa pozriem cez okno a vidím úsmevné príhody, ktoré vmyslí len život ? Keď sa pozriem cez okno a pousmejem sa na tom, aké by to bolo krásne, mať možnosť si zobrať takéto okienko zo sebou a nájsť si svoj výsek, svoju časť reality, svoj vlastný kus života kedy chcem a kde chcem ? To je  jediné čo nám ostáva a nikto nám to nevezme. Cez tie usmoklené okná v šedivom ráme si nájsť pohľad ktorý nás oslobodí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?